Pre mna uplne psychedelicky uryvok z knihy Jednota protikladov od Hermanna Hesse.
Vzdychajuc stupa nahor, znova mocne zaduni
organ a zboznym veriacim sa prihovori,
tie mnohohlasne prepletene chory
anjelsku radost, zial a tuzbu menia na vlny,
hudba sa vznasa do duchovnych priestorov,
hojda sa, rinie, leti v opojeni slastnych snov,
buduje nebo svojou cirocistou hviezdnou hrou,
a zlate hviezdy poletuju rozknisane
okolo seba, dvoria si a odovzane
sa nesu stale dalej, tam, kde Slnko planie,
az sa zda, ze svet kristal je, co ozil
a v jeho sietach, kde to jemne zazvoni
sa, ako kazu najcirejsie zakony,
ziarivo spriada najvyssi duch Bozi.
Ked z harkov, v ktorych splet not v ciarach cnie,
sa cosi vzletne, duchom preziarene tvori
a svetske spoja s nebom hviezdne chory,
ktore su schopne sputat mechy organu,
vari to nie je cosi zazracne?
Ze clovek, co sa vrucne sklana nad osnovou,
ich zvlada tak, ze nadpozemsku moc dostanu
a posluchacom spoja laskou snovou,
az vznasaju sa s nimi nahor cez siru,
vrucnostou rozoznetu sferu vesmiru?
Uroda, ktoru v zboznom opojeni
pripravovalo desat pokoleni,
a majstri boli do nej ponoreni,
tisice ucenikov v zboznom sneni.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára